Remeselné pivká
z Podpolianskeho pivovaru
Tradičné postupy
Tak ako každá remeselná výroba je aj varenie nášho pivka postavené na tradičných postupoch. Ich základom sú sladovnícky jačmeň, dobrá voda, voňavý chmeľ a pivné kvasinky. Keď je treba pridáme aj bylinky.
Obilie – vrátane jačmeňa – pozná ľudstvo od nepamäti ako cenný zdroj obživy a energie vďaka jeho zloženiu. Už dávne civilizácie pozorovali spontánne kvasenie, ktoré nastáva pri nálete divokých kvasiniek na zdroj ich potravy – rôzne formy cukru, nachádzajúcich sa v ovocí, mede ako aj v obilí.
Tieto prirodzené procesy kvasenia ľudia začali využívať pri cielenej príprave kvasených nápojov, ktoré sa stali komplexnou potravinou, vo všetkých kútoch sveta. Aj na území dnešného Slovenska sa kedysi kvasené nápoje pripravovali spontánnym spôsobom, kedy nádoby pripraveného moku boli vystavené náletu divokých kvasiniek.
V minulosti sa „vareniu“ ( bublajúce kvasenie pripomínajúce turbulentný pohyb v hrnci počas varenia) nápojov vrátane piva venovali hlavne ženy. Dohliadali na celý proces. Ľudia tieto prírodne procesy zdokonalili v podobe riadenej výroby piva ako ju poznáme dnes.
Štyri základné zložky nášho pivka
Chmeľ
Hriňovská voda
Jačmeň
Pivné kvasinky
„Veď si len užite, veď je dobruo!“
Ako vzniká Dobronay
proces výroby nášho pivka
Živé pivo
Pri výrobe piva, sladovnícky jačmeň rozomletý na šrot, zmiešame s teplou vodou. A uvoľnený jačmenný škrob sa enzymatickým pôsobením premení na zkvasiteľné cukry. Tie slúžia ako potrava pre pivné kvasinky.
Od šrotu oddelený číry „sladký“ roztok uvaríme s chmeľom, prípadne bylinkami a po ochladení, zmiešame s pivnými kvasinkami. Po búrlivom kvasení, kedy kvasinky spotrebujú primerané množstvo cukru sa „mladé“ pivko, podľa typu, nechá odpočinúť jeden aj dva mesiace. Počas tohto odpočinku sa nasycuje vlastným oxidom uhličitým. Dozrieva v jemnej chuti, farbe a číri sa.
Pivko máme hotové – naše domáce, ktoré nefiltrujeme ani nepasterizujeme, aby sme ho zachovali živé.
“Muselo byť teda pivovarstvo v Detve v tých časoch nie najposlednejšie remeslo, keď muž tento môhol byť tak štedrým darcom svojho kostola.”
Hstória varenia piva
v Detve
História pivovaru je vo veľkej miere dodnes zahalená rúškom tajomstva. Spomienky na ňu ale nachádzame v knihe Karola Antona Medveckého z roku 1905 s názvom Detva Monografia. Ten pôsobil aj ako kaplán v Detve.
A ťažko bolo takému dobrému pivu odolať. Preto možno aj vzniklo príslovie:
„Ulahodilo sa mi zahrešiť, – opiť sa.“
S týmto Detvan ako keby chcel k svojmu ospravedlneniu dokazovať, že nemá slobodnej vôle, lež koná z nutnosti, spomína vo svojej knihe Medvecký.
Pivo bolo oddávna spojené s Detvou vďaka mužovi menom Ján Dobronay. Pravdepodobne práve tam pivovarčí započal tradíciu s vtedajším pivovarom, ktorého meno sa nedochovalo. Čo však vieme je, že pivu sa pod Poľanou dobre darilo.
Dobronay totiž štedro dával dary miestnemu kostolu ako cenné strieborné a zlaté nádoby, dobre pozlátené monstratorium aj strieborný kalich. Predpokladáme, že s farárom mal dobrý vzťah, keď mu ročne dával 5 bočiek piva.
“Muselo byť teda pivovarstvo v Detve v tých časoch nie najposlednejšie remeslo,
keď muž tento môhol byť tak štedrým darcom svojho kostola.”
Takéto slová napísal Medvecký vo svojej publikácii.
Pravý breh potoku Detvy bol miestom, kde miestni chodili popíjať zlatý mok a rozprávali sa o každodenných strastiach, ale i radostiach, až dokedy z pivovaru nezostal len popol. Dobronayovi zhorel pivovar, no nevzdal sa a podľa zachovalých informácii na druhý, ľavý breh rieky ho postavil opäť. A možno si pán Dobronay povedal:
„Kto chce furmaniť, nesmie cestu haniť.“
Vďaka jeho pilnej práci sa zachovala tradícia pivovarstva v Detve. Na jeho počesť sa rozhodol pán Jozef Sládok, ktorému meno predurčilo osud, s kamarátom Martinom Doskočilom prebrať žezlo po Dobronayovi, oživiť tradíciu a samotnú značku piva pomenovať práve po ňom.
Bohužiaľ, pivovar už nestojí na pravom ani ľavom brehu potoka, ako tomu bolo kedysi. Nájdete ho však v historickej budove, ktorá bola prvou bryndziarňou na Slovensku – vo Vagačovom dome.
Dnes jej priestory slúžia na varenie poctivého detvianskeho piva Dobronay, ktoré svojou samotnou chuťou k návštevníkom hovorí:
“Veď si len užite, veď je dobruo!”
História pivovarníctva
na slovensku
Výroba zlatistého moku bola na Slovensku známa už v najranejšom stredoveku. Registrujeme len veľmi málo oblastí, kde sa nikdy nevarilo pivo. Veľký rozmach slovenského pivovarníctva však súvisel s privilégiami kráľovských miest.
Právo variť a čapovať pivo v okruhu 1 míle sa nazývalo “míľové právo”. Neskôr dôležitú úlohu zohrali najmä Benediktínske kláštory. A najvýznamnejšími strediskami, kde sa pivo vyrábalo, ale aj najviac konzumovalo sa stali banské centrá – Kremnica, Banská Štiavnica, Banská Bystrica, Kežmarok, Levoča, Prešov, Bardejov, Košice, Trenčín, Trnava a Bratislava.
Už koncom 14. storočia sa u nás varilo niekoľko druhov pív. V 16. storočí vznikali najstaršie cechy sládkov. Prvá slovenská sladovňa Sessler vznikla v Trnave v polovici 19. st. Slovenský sladovnícky jačmeň žal úspech na prestížnych svetových súťažiach a na niekoľkých z nich dokonca zvíťazil.